reklama

Vidláci v Paríži

„Áno, ten salónik je pre nás. Compass. My sme z Compassu"  a obidvaja sa usmievame na recepčného akože ty tu pracuješ, ale my tu budeme jesť. Ale to sme ešte nevedeli čo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (46)

„Kolegyňa, siedmeho mája pôjdeme na ten seminár do Paríža" otočí sa na mňa šéf počas porady. Ostatní prítomní od závisti zabručia niečo v zmysle akože za firemné prachy sa ľahko cestuje a že teda aspoň chvíľu bude vo firme čistý vzduch. 

V deň D sedíme s pobalenými kuframi v lietadle a počúvame, ako si máme natiahnuť záchrannú vestu, kde sú núdzové východy a kto si má prvý nasadiť kyslíkovú masku. Znie to veľmi prakticky a asi by ma to malo upokojiť. Radšej si nespomínam na katastrofický film Let osemsto päťsto, kde lietadlo bez strechy ako kabriolet ladne plachtilo po oblohe a cestujúci sa kochali nádherným výhľadom...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Škoda, že sa na prudko pracovnú cestu ani veľmi neteším.

Parížske letisko v noci. Veľký černoch neochotný komunikovať v anglickom jazyku. Stojíme pred mapou a rozmýšľame, kde tak asi môže byť náš hotel. Opäť sme precenili svoje schopnosti improvizovať vo veľkom meste.

Hotel je fajn. Aj raňajky. Aj účet.

Vo formálnom odeve sme konečne dorazili na miesto činu. Veľká administratívna budova a v nej veľké zasadačky. Teším sa na stretnutie s osobou, ktorá sa volá Yaso. Veľa sme spolu mailovali. Dúfam, že to bude mladý sympatický zábavný Francúz.

Osoba s menom Yaso je staršia pani v sivom obleku a v topánkach, ktoré moja babka nosila do školy. Tak nič. Teším sa aspoň na francúzsky gurmánsky obed. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Francúzsky obed je suchá bageta a minerálka. Rýchlo ju jeme vo vstupnej hale. Nič viac nám neponúkli a na obed v meste nie je čas.

Potom do večera počúvame výklad anglicky hovoriacej Francúzky „pontofjo ov ďis ripot..". Pozeráme na seba a lúštime, že to bude asi point of view of this report.. Francúzi hovoria strašne rýchlo.

Ako posledný bod nás zástupca európskej centrály pozýva na večerný snack a drink do akéhosi „kafé de la niečo". Vystúpiť vraj máme z metra na stanici Opera a hneď hore sme tam. Aj Slovinci, Taliani, Španieli, kolegyne z Česka a ostatní.

Po skúsenosti s francúzskym gurmánskym obedom rozmýšľame, čo to tak asi bude snack a drink. V najhoršom sa pôjdeme potom niekam najesť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Obliekame sa pohodlne. Rifle a nepremokavá bundička k tomu.

Stanica Opera. Vyšliapeme po schodoch a hľadáme naše „kafé..". Vedľa obrovskej budovy Parížskej opery pozvoľna nadväzuje ďalšia stavba. Má niekoľkometrové okná, masívne závesy a obrovský vchod. Nad ním je nápis Cafe de la paix. Vo vnútri pri stoloch sedí smotánka s diamantovými náhrdelníkmi, čo sa im máčajú v ustricových lastúrach. Po krátkej obhliadke námestia zisťujeme, že toto je ono. 

Pozrieme na seba a s úsmevom na tvári vchádzame dnu. Oproti nám je veľká prijímacia recepcia odkiaľ sú oblúkové priechody do pravého a ľavého krídla. Stropy sú naozaj obrovské a atmosféra klasického luxusu sa vám sype na hlavu. Sem chodí francúzska smotánka po predstavení v opere prevetrať svoje nákladné róby Dior alebo Lacroix.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naše rifle rozhodne nie sú Lacroix.

Tri vyštafírované osoby za recepčným pultom vydesene pozrú, čo za turistické atrapy im to sem lezú. Z očí im šľahá „mekdoland je o dve ulice ďalej!". Ale naša drzosť nemá hraníc a pristúpime až k pultu. Dvaja stále pozerajú bez pohybu. Jedna zrazu vystrúha úsmev akože čo môžem urobiť pre to, aby ste hneď vypadli?

„Máme u vás rezerváciu" začíname sa baviť. „No madam, to zrejme nebude u nás. Stoly máme obsadené našimi zákazníkmi a v hlavnom salóniku budeme mať uzavretú váženú spoločnosť." vychutnáva si nás recepčný.

„Áno, ten salónik je pre nás. Compass. My sme z Compassu" a obidvaja sa usmievame na recepčného akože ty tu pracuješ, ale my tu budeme jesť. Ale to sme ešte nevedeli čo.

Klasická vidlácka dilema. Tristo vidličiek, tristo nožov, rybací, nerybací, šalátový, nešalátový. To sa už ale môžeme radiť s kolegami, ktorí v rifliach absolvovali vstupnú lustráciu ako my. Len recepční už boli otrlí.

„Strašne sme hladní. Aj vy?" pýta sa kolegyňa z Čiech „Snáď to bude niečo delikatesné".

Obsluhu máme francúzsku. Jeden čašník na dvoch hostí.

Prichádza predjedlo na obrovskom tanieri. Už je to tu, mädlíme si ruky.

Vuala!!!

Bez pohybu všetci pozeráme do taniera, na ktorom je natiahnutá tenká blana z niečoho strašne smradľavého. Má to byť carpaccio z morského živočícha. Väčšina nájde odvahu len zhrnúť blanu vidličkou na kraj taniera. No nič. Skúsime ďalej.

Vuala!!!

Prichádzajú taniere s hlavným chodom. A na nich niečo, na čo našinec nie je úplne zvyknutý. Rozkrojený teľací steak, z ktorého cícerkami tečie krv do hubovej omáčky. Na stupnici Rare - Medium - Well done je to jednoducho úplne surové a podľa množstva krvi, ráno možno ešte živé.

Kolegovia sa pokúšajú odrezať milimetrovú vrstvu zatiahnutého mäsa na povrchu a s myšlienkou „veď to nemusí byť až také zlé, keď to jedia Francúzi" si sústo pomaly vkladajú do úst. Nemajú odvahu odmietnuť.

Na toto ja ale nemám. Vtedy sa nám stretli pohľady so Sylvou z Čiech. „Budeme za buranky? Budeme." a zavolali sme si čašníka. „Tieto dve porcie poprosíme poriadne prepiecť." Chvíľu pozerá akože či dobre počul a potom so slovami samozrejme madam, odchádza do kuchyne.

O chvíľu nám prináša nové porcie s prepečeným mäsom. Všetci nám ich závidia. Dúfajú, že aspoň z dezertu sa najedia.

Vuala!!!

Krémeš. Ako dezert nám doniesli krémeš. Oni tomu hovoria „maňifik delikatesa akú môžete jesť len v Paríži". Ale my sme to jedli už miliónkrát. Naše mamy ho vedia urobiť super.

Neviem, čo sme čakali od jedla vo vychýrenom podniku založenom v roku 1962 s dizajnom známeho architekta Charlesa Garniera, ale isté je, že vedia okolo jedla robiť ten „cirkus". Mať krásne prostredie a dokonalý servis.

No tak sme jedli v podniku, kam chodia Gerard Depardieu a možno aj francúzsky prezident.

A možno som, čo sa týka gastronomických lahôdok, vidláčka.

Isté je však aj to, že najlepší krémeš majú v cukrárni v Štúrove, najlepšiu pizzu u nás vo vedľajšej ulici, najlepšiu zmrzlinu vo Vrakuni a najlepší steak si urobíme v našej záhrade. Alebo možno v tej vašej :)

Dobrú chuť!

jana blažeková

jana blažeková

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

osud ma trosku prikvacil ale nie je vsetkym dnom koniec Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu