Bankovky sme ukladali hlavne pod koberček Škodovky alebo do kufra k lekárničke. Najväčším adrenalínom bolo uložiť peniaze do podprsenky. Náhodným výberom a samozrejme aj podľa miery podozrivého chovania boli vykonávané aj osobné prehliadky. Skoro ráno na prechode v Medveďove stál vždy nekonečný had pašeráckych turistov (rozumej staré Škodovky a Žigulíky so slovenskými rodinami prevažne s deťmi). Išlo len o to vydržať s nervami, prežiť kontrolu a nebyť jedným z vyvolených, ktorému prekuchajú auto aj osobné šatstvo.
Stojíme v kolóne, Škodovečka si poprdkáva, peniaze uložené kade tade. Blížime sa ku kontrole. Voda v chladiči čoskoro zovrie. Svinské auto to robí vždy, keď dlho stojíme! Mama v stuhnutej pozícii napnutá ako struna naposledy vydáva pokyny „Ticho buďte, ticho buďte! Ja budem odpovedať. Tvárte sa, že spíte, ako sme sa dohodli!"
Auto nadskočí a pristane tesne pri nohách ozrutného fúzatého colníka. Zohne hlavu a nakukne do okienka „Prevážate nepovolené množstvo hotovosti?" Mama chvíľku sedí ako zarezaná, a potom v jednom momente akoby mala z nervového vypätia chuť vykríknuť „Áno, áno! Prevážam! Pozrite pod prístrojovku, pod zadné sedadlo a dcére do nohavičiek! Tam všade máme nelegálne forinty!!!" Našťastie len preglgne a odpovie „Nie, neprevážame". Na výzvu colníka ukáže peňaženku. Ten si necháva chvíľku a nakoniec nás posúva ďalej. MÁME TO ZA SEBOU!
Tesne za colnou kontrolou musíme však urgentne auto odstaviť. Ozvala sa príroda a na hraničnom priechode majú toalety. Sprisahanecky na seba pozeráme, akože nesmieme sa okato tešiť, ešte nás vidia a môžu nás vrátiť. Na záchode sa ponáhľame. Už len prejsť k autu, nasadnúť a za nami ohnivá čiara! Alebo aspoň oheň zo starého výfuku...
Vychádzame z haly. Pred ňou sedí na lavičke zo päť colníkov. Usmievajú sa, keď ideme okolo nich. Auto je vzdialené asi 8 metrov. Len sa neprezradiť, len sa neprezradiť! Ideme pomaly. Už sme pri aute.. a vtedy nás skoro porazilo. Mama zabuchla dvere a nechala kľúče v aute.
Colníci z lavičky nás pobavene pozorujú a začínajú sa dvíhať. Smerujú k nám. „Nejaké problémy pani?" „Nie nemáme problémy!" chcela by povedať mama, no nevydá ani hlásku. „Zabuchli sme si kľúče v aute" zachraňujem situáciu. Mama je tesne pred kolapsom a už si predstavuje ako pôjde za pašeráctvo na doživotie do basy.
„Ďuso! Máš ešte v aute ten dlhý drôt?" otočí sa jeden z pätice na ozrutného fúzatého colníka. „Mám. Počkaj, donesiem." Vybaví pri sebe stojace auto a odíde po drôt. Mama odovzdaná situácii, len sleduje dej okolo seba. Ďuso sa vrátil aj s drôtom. „Túto gumku z okna daj dole! Neviem sa k zámku inak dostať." vydáva pokyny. Rýpe sa vo dverách, ostatní uniformovaní muži mu hlasno drukujú. Zámok povolí a dvere sa otvoria. „Ďuso, veď ty môžeš byť aj zlodej!" Colník s úsmevom pomaly otvára dvere a úklonom ukáže mame, že môže nasadnúť. Mama sa nebadane usmeje. „Ďakujeme ujo. Už môžeme ísť?" pýtam sa rýchlo.
Mama už už nastupuje. Vtedy k nej obrovský fúzatý muž pristúpi. „Vedela som, že to nemôže prejsť len tak! Z otvorených dverí sa mu určite dostal do nosa pach prevážaných peňazí! Teraz nás odvedie do haly a prekutajú nás komplet. Vedela som to!" prebehne mysľou mame. Colník sa k nej zohne a povie „Pani, zabudli ste si na nohaviciach zapnúť zips.."
Odstúpi od mamy, počká kým naskočíme a zatvorí za nami dvere. Mame sa trasú ruky a my dvaja s bratom sa rehoceme ako sprostí. Konečne naštartuje. Škodovka si odfúkne, nadskočí a vyberie sa vpred. „Mami a kúpiš nám aj Zizi cukríky, odznaky a kapslovú pištoľ?"
„Všetko vám kúpim. Všetko, na čo mi budú stačiť peniaze"
Ďuso nám kýva na rozlúčku.
